Nie je to tak dávno, keď sme sa s Helou Hubockou stretávali každý deň v uliciach Podhradia. Teraz ju tam možno stretnúť len občas. Prečo? Lebo sa jej druhým domovom stal Londýn, kde už žije nejaký ten rok. V tomto veľkomeste práve skončil jeden športový sviatok. Rozhodli sme sa preto využiť kontakty, spojili sme príjemné s užitočným a spýtali sa jej na život v metropole, ktoré mala v posledných dňoch prívlastok olympijská:

Londýn.

This is Hela.

V Londýne už žijem 7 rokov, takže vám môžem úprimne povedať, že olympijská atmosféra tu bola už minimálne mesiac pred olympiádou. Dokonca aj mne sa nálada zlepšila, keď som mesiac pred olympiádou stretla Federera na ihrisku, kde sa detičky hrajú. Nikto si ho nevšímal, ľudia boli veľmi tolerantní. Chápu, že aj slávni ľudia majú právo prísť na ihrisko a zahrať sa svojimi ratolesťami. Keď už bol na odchode aj s celou svojou rodinkou, odhodlali sme sa ho s kamarátkou spýtať na spoločnú fotku. A neľutujem toho. Bol veľmi milý. Hoci už bol za plôtikom, ktorý oddeľuje ihrisko od parku. Nemal žiadny problém sa s nami odfotiť. Mala som potom úžasný pocit a celý deň som bola plná dobrej nálady. Toto sa stalo síce v čase Wimbledonu, ale hneď o 2 týždne na to začínala olympiáda. Som si istá, že Federer býval niekde blízko môjho bytu, nakoľko som počas olympiády opäť stretla jeho ženu, ktorá sa mimochodom narodila na Slovensku, s ich dvojičkami-detičkami v parku J. Mali sme možnosť stretnúť aj olympijskú pochodeň. Bola som ju pozerať počas pracovnej doby. Atmosféra bola skvelá, všade plno ľudí na uliciach a potom samozrejme hudba, súťaže a zábava v parku. Dva týždne pred začatím olympiády Ministerstvo kultúry usporiadalo predolympijský kresťansky športový deň pre Slovákov žijúcich v Londýne. Boli tam rôzne športy, volejbal, futbalový turnaj. Môj priateľ tam získal cenu najlepšieho brankára, čo som sa veľmi potešila. Podmienky boli typicky ostrovné – pršalo skoro celý deň, no aj tak tam bolo plno ľudí. Vystupoval tam aj folklórny súbor Morena a celý deň vyhrávala slovenská hudba. Ešte neboli ani olympijské hry a už som z nich mala dobrý  pocit J. Pred olympiádou všade upozorňovali na to ako bude mesto plné turistov, že ak majú obyvatelia Londýna možnosť dostať sa do práce iným spôsobom ako metrom či vlakom, napríklad pešo alebo na bicykli, bude to pre nich najlepšie. Toto som počúvala každý deň v správach, v metre, všade. Očividne to trochu preháňali. Doprava nebola až taká hrozná. Síce ja chodím do práce na bicykli, ale priateľ cestuje metrom, tak mám informácie z prvej ruky J.Čo sa týka atmosféry, tá bola v centre Londýna počas olympiády úžasná. Všade turisti rôznych národností. Kto bol aká národnosť bolo očividné, spoznali ste to podľa namaľovaných tvárí alebo opásaných zástav.  Všetci boli milí a miestni sa snažili poradiť každému, kto sa pýtal na cestu. Všade po Londýne boli rozmiestnené veľkoplošné obrazovky, takže Vám nič neuniklo, aj keď ste neboli doma pred TV. Dokonca aj v niektorých obchodných centrách umiestnili veľké televízie a fotelky pred ne. Občas sa stalo, že ste nemali možnosť ani nakúpiť, lebo ste sa nechali strhnúť športovým prenosom. Stalo sa to aj mne a bolo po nákupoch.

 Olympijská pochodeň.

 Ulice Londýna.

 Hela a Roger.

 Medailová žatva Slovenska. 3.miesto v predolympijskom slovenskom futbalovom turnaji. Hlavný tréner – Hela J.

Slovenský reprezentant v skoku do výšky.

Organizácia bola podľa mňa dobrá. Život v meste bol samozrejme v niektorých prípadoch z časti obmedzený. Ja napríklad žijem vo Wimbledone a tu bola dva týždne uzavretá celá ulica hneď vedľa Wimbledonu – tenisového štadióna. Ale inak sa to vyriešiť asi ani nedalo. Mňa to veľmi neobmedzilo, nakoľko väčšinou chodím pešo, alebo na bicykli. Pre turistov, ktorí neprišli kvôli olympiáde bol zatvorený napríklad Greenwich park, kde je nultý poludník, pretože sa tam konali akcie v rámci hier. To je však normálne. Keď sem turista ide v čase olympijských hier, musí byť na takéto veci pripravený. Výhodou organizácie bolo, že sa myslelo aj na ľudí, ktorí cestovali v noci. Takže medzi najväčšie výhodou olympiády pre mňa bolo, že metro fungovalo o hodinku dlhšie. Keď sme sa vracali z koncertov a slovenských akcií v noci, netrvala nám cesta domov tak dlho ako zvyčajne J.

Na všetko dozerali všadeprítomní policajti. Napriek ostražitosti boli vždy ochotní sa odfotiť.

Aj čo sa týka dopravy bol Londýn 100% pripravený.

Nenavštívila som žiadne športové podujatie, pretože som nezohnala lístky a keby aj bola možnosťich zohnať, boli drahé. Kamaráti však boli pozrieť kanoistiku a hovorili, že atmosféra bola úžasná. Ja som mala to šťastie, že som v tom čase, keď išli naši, prechádzala okolo obrazovky v obchodnom centre. Tak som sa zúčastnila duchom J. Kamaráti sa boli tiež pozrieť na cyklistiku hneď v prvý deň olympiády. Bolo to zadarmo a ešte k tomu blízko od Wimbledonu. Ja som sa ale práve v ten deň necítila dobre. Doteraz mi je to ľúto, lebo hovorili, že atmosféra bola skvelá. Chystáme sa však 1.septembra na paralympiádu. Budeme mať tak možnosť pozrieť si atletický štadión a povzbudiť našich.  A ukončenie olympiády sme pozerali u kamarátky, ktorá býva na Stratforde na 5.poschodí oproti olympijskému štadiónu, takže sme mali krásny výhľad na ohňostroj a počuli sme skoro všetko, čo sa tam dialo.

  Čí je tento fanúšik? (Omg, God Save the Queen)

 Slovenskí reprezentanti v synchronizovanom tancovaní.

Slovenských fanúšikov bolo vidno, ale nie až tak veľmi ako Angličanov alebo iné národnosti. Dôvodom je možno to, že čo sa týka výsledkov, nemali sme ani príliš dôvod na to nosiť slovenské zástavy alebo chodiť pomaľovaní. Nejak sa nám tento rok v získavaní medailí nedarilo. Ale pre mňa ako Slovenku žijúcu v Londýne mala olympiáda len plusy. V neoficiálnom slovenskom dome na GreatPortlandstreet sa stretávali všetci slovenskí fanúšikovia, naživo odtiaľ tiež vysielalo jedno slovenské rádio. Každý večer bol nejaký koncert slovenskej skupiny, potom diskotéka alebo slovenská párty. Navyše tam bolo dostať aj slovenské pivko a aj slovenské jedlo. Zopár krát tam bola aj autogramiáda našich športovcov a slovenská bohoslužba. Dokonca tam na veľkom plátne premietali film Jánošík v sprievode so živou hudbou. Čo sa týka slovenského domu, tak to sa človek radšej ani nevyjadruje. Každý národný olympijský dom bol prístupný verejnosti, len ten náš slovenský musí byt výnimočný a nedalo sa tam dostať len tak. Museli ste byť VIP hosť – typicky slovenské, len pre smotánku. Takže sme fandili len v neoficiálnom slovenskom dome, kde bolo veľké plátno a možnosť pozerať OH. Zúčastnila som sa aj vystúpenia Lúčnice, ktoré sa konalo v divadle. Bol to úžasný zážitok sledovať slovenskú kultúru v Londýne. Pripomenulo mi to domov. Boli sme aj na koncerte Richarda Müllera, podľa môjho názoru bolo to podujatie veľmi úspešné. Taktiež sme navštívili koncert kapely Vidiek. Predkapelami boli folklórne súbory Morena a Karpaty. Takže som sa počas olympiády nemala ani kedy nudiť, každú chvíľu sme sa stretávali s kamarátmi, čo bolo super. Keby som to mala zhrnúť, tak môj život v Londýne olympijské hry ovplyvnili len pozitívne a mohli by sa opakovať aj každý rok. Rozhodnutie zostať tu počas olympijských hier vôbec neľutujem.

Už nebudem nahýýýý … .

  V Londýne mal zastúpenie aj slovenský Vidiek.

  Štadión počas záverečného ceremoniálu.

  Ohňostroj na záver.

Bye!

Ďakujeme Hele za ochotu poskytnúť rozhovor a prajeme jej veľa osobných aj pracovných úspechov.

Stano Ďurek